Takze sme cele hodiny nadskakovali a padali, a potom aj tie lavicky na sedenie vzadu chrbtom k oknu, nie smerom na cestu. Uz som naozaj nevedel ako si sadnut aby ma zadok nebolel. A k tomu samozrejme neskutocne teplo. (Tajne som dufal, ze vzdalovanim sa od rovnika teplo bude ubudat, ale opak sa mi zdal pravdou).
Po ceste sme videli kopu africkych dediniek so strechami zo slamy. Samozrejme vsetko tu nosia na hlavach a nepadne im to ani nahodou. Cestou sme sa zastavili najest v takych chatrnych pristreskoch. Samozrejme ze som si dal funji, co je kasa z manioku, hoci ma pred tym vystrihali, ze ked to nepoznam ze to radsej nemam jest. Ale dalo sa. Je to vraj to najtypickejsie a asi aj najchudobnejsie co tu jedia.
V Benguela bolo trochu pod mrakom, takze aj teplo bolo znesitelnejsie. Nie ako v Luande, kde vobec neprsi. Len par krat do roka. Stretnutie sa s ludmi jazyka "umbundu" mi pripomenuli linux Ubuntu. Su ovela pokojnejsi, spevavejsi ako v hlavnom meste. U nas som vzdy platil tazke prachy za acapela koncert a tu staci ist okolo chatrnej saly, ktoru volaju kostol a clovek sa musi zastavit. Cloveku sa naozaj chce pri tom tancovat a podvedome sa aj knise do rytmu. S tymito odlahlymi regionmi je to dost problem s komunikacnymi technologiami, telefon funguje biedne, kablove rozvody su len miestne, dalej to ide satelitom, takze aj dialUp internet treba vytacat na 20x a aj to sa niekdy nepodari.
Tam v Benguela to bolo uplne ine prostredie. Dookola su aj nejake hory a nadherne plaze. Boli sme aj na skalnatej aj na pieskovej, odpocinuli sme si a vyblaznili sa do sytosti. Prvy raz v zivote som videl zive kraby behajuce po skalach kusok odo mna. Obrovske aj male, neskutocne prilepene ku skale ako keby na nohach prisavky a dokazu chodit aj dole hlavou po plafone, teda po skale. Skoda ze sme tam boli len jeden den.
Cestou naspat v piatok uz som vedel co fotit, takze som si dal zalezat, bohuzial v polceste vo fotaku odisla nova SD karta. Takze mam len par fotiek, ktore som potom nafotil zvysok cesty na pozicanu kartu.
Zastavili sme sa vsak pri jednej odbocke na takom absolutne fantastickom vyhlade zvanom Mirador da Lua.
Inac uz naozaj vidim na vlastne oci ze v Afrike je zem cervena. Pri jednej cikpauze som narazil na stonozku tak velku ze som si najprv myslel ze je to had. Ako had sa vyhrievala na slnku obtocena na konary stromu. Raz sme dokonca isli par kilometrov cez take uzemie ktore, ked som zdvihol hlavu z driemania, tak sa mi zdalo ze snivam, ze som na slovensku. Krasne zelene rovne luky a les. Inak je cela krajina dost sucha ale strieda sa to s uzasne kontrastujucimi zelenymi okoliami riek.
Na juhu je aj polnohospodarstvo, takze sa snazia. Nie len ropa a diamanty. Inac pracuje tu aj niekolko tisic Cinanov, opravuju im zeleznicu, stavaju letisko a im za to dava ropu. Slony a zirafy som nevidel hoci sme prechadzali aj cez nejaky narodny park. Naozaj je tu kopu usekov nedotknutej krajiny. Avsak kde su co i len trochu pobliz ludia vyskytuje sa treti prvok bohatstva Angoly, ako tu smeti nazyvaju.
Nasledujuci den som bol na Liseire, v preklade Smetisko, obrovska stvrt prakticky postavena na smetisku. Je tu najvacsi trh v meste kde maju takmer vsetko. Zabludi tam clovek bez problemov a oberu ho o vsetko ak nema sebou afrckeho sprievodcu. Trh sa vola Roke, pre nasinca dost nepochopitelne, podla hrdinu jednej telenovely. Okrem vsetkeho mozneho vcetne rusko portugalkeho slovnika, novych sak a kosiel, cez cokolvek pouzite a vyhodene, alebo napr len kusky razdia na palenie tu maju aj neskutocne kopy priceskov, ktore na mieste aj "montuju" a vznikaju tu tie nadherne pozapletane africke ucesy. Jedna cast trhu bola uplne pokryta rozbitym sklom. Proste tam na mieru hadam v 40 stankoch rezali sklo a vsetok odpad hadzali na zem. Im to vsak vobec nevadilo a behali tadial aj bosy a my sme davali riadny pozor aby sa nam nic nestalo aj cez dost hrube sandale. Samozrejme aj jedlo sa tu predava ale to by som si asi do ust nedal, hoci v ekvadore som jedol aj tie obrovske husenice a mravce. Ked sme sa vratili z trhu este sme okukli velmi utulny a pohodlny domcek dobrovolnikov pri skole v Liseira.
Kedze som sa sam vybral, napriek prorokovaniu ostatnych, na miesto stretnutia so soferom co nas mal odviezt naspat v dohovoreny cas, tak samozrejme som tam cakal nadarmo, ale stretol som nejakeho bieleho chalana s dievcatom a dali sme sa do reci a zistil som ze je argentincan a pozval ma na veceru ktoru prave vecer mal robit. Tak som ho este zobral do dobrovolnickeho domceka a predstavil som mu este jedneho jeho krajana. Neskor vysvitlo ze je to argentinsky konzul v Angole. Chalan ma len 26 rokov. Vecera bola fantasticka , argentinske grilovane specialitky, argentinska pasta, syr z jeho dediny, argentinske pivo a vino a este k tomu pre mna obrovske plus, ze sme od grilu presli do klimatizovanych priestorov. Len pre zaujimavost zo 60 argentincanov zijucich v Angole, je polovica salezianov a dobrovolnikov. Zvysok je len par rodin s detmi, co su zamestnanci nejakych nadnarodnych organizacii. Pocas vecere stihla prist smska upozornujuca na mozne problemy v uliciach, kedze prave si naplanovali zvrhnut vladu.Po par dnoch sme sa dozvedeli, ze isty general bol hospitalizovany a ,,po necakanej chorobe v nemocnici zomrel”. Aj to je sposob ako pomenovat uspesne zastavenie protivladnych zivlov. Ved volby boli naposledy pred tusim 18timi rokmi. Tak taketo drobnosti maju uz zvladnute.
Po tyzdni sme zase poobede zbehli na plaz, ved je pondelok, co sa tu budeme parit, ked je uz ten marec. Ked som sa vratil, tak som sa dozvedel ze nasledujuci den zase na niekolko dni odchadzam do vnutrozemia si to trosku poobzerat.
Takze Ate logo. skryvka
