Po zhruba dvoch hodinách v slnkom rozžeravenom džípe v zápchach na výpadovke z Luandy sme nabrali rýchlosť a hneď sa lepšie dýchalo. Zhruba po hodine sa z asfaltky stala lesná cesta so zavadzajúcimi kusmi asfaltu na ktorých auto len skákalo a z nás vytriasalo dušu. ( V amazonskom pralese aspoň ten asfalt nezavadzal.) Po ceste sme zase stretali kopu typických afrických dediniek, domčeky utľapkané z blata a slamenná strecha. Niektoré obydlia su naozaj horšie ako zanedbaná maštaľ pre zvieratká.
Pomedzi dedinky sa ťahali alebo pásy savany alebo riedke lesy s kopou baobabov. V portugalštine je to „embundeiro“. Naozaj sú to úžasné stromy. Ich abolútne nepravidelné a neproporcionálne tvary ma velmi nadchýnajú, takže si budem musiet založiť zbierku fotiek baobabov. No a pomedzi to všetko sem tam nejaké dopravné znamenie o odbocke, ktorá sa stratí v lese. Co je na tej tabuľke napísané naozaj netuším, lebo je to po čínsky. Hádam som si nemyslel, ze angolčania budú mať dopravné značenia. Číňania im tu budujú nové letisko, stavajú cesty a opravujú železnicu, ktora je zničená občianskou vojnou. Nie sú schopní si to vybudovat sami, chýbajú im technici, inžinieri a vlastne kompletná infraštruktúra. Pracuje tu na tisíce číňanov. Bez problémov sa zamiešajú medzi angolcov, vôbec nevytvárajú uzavreté štvrte ako je to o nich známe. Pripadá mi to ako novodobá kolonizácia expandujúcej Číny. Angola platí ropou. Tej je tu naozaj dosť (kolujú však reči, že tá istá ropa je predaná už trikrát). Hovorí sa však aj o puči, práve kvôli nespokojnosti mnohých s rozširujúcimi sa číňanmi. Myslím takýto obchod je pre Angolu naozaj nevýhodný, lebo míňajú peniaze z vlastnej produkcie a míňajú ich na import pracovnej sily. Veď okrádajú vlastných ľudí. Jediné čo robia angolci pre čínskych stavbárov je usmerňovanie prepravy okolo čínskych strojov asfaltujúcich cestu. Takže zisk z ropy takmer žiadno nma vplyv na zamestnanosť a živonú úroveň.
Natrafili sme aj na pár angolských robotníkov a pár strojov, ktorý opravujú cestu. Robia asi 100m asfaltu v prostriedku asi 100km prašnej rozbitej cesty. Prečo práve tu? Nikto nevie, avšak treba čakať, lebo cestu si zahradili, aby im tade nikto nechodil a obísť sa to nedá. Po polhodine uhádame, že veď prejdeme po kraji, ze sa zmestíme. To využije aj kamión stojaci za nami a už je oheň na streche. Na druhom konci opravovaného úseku je to horšie. V ceste je postavený valec. Dalšia polhodinka kým to uhádame. Potom uz len dalšia hodinka v neustále nadskakujúcom aute do Dondo, kde nás konečne čaká studená voda a obed. Na obede sa objavil aj Manolo, španiel, direktor z Calulo, čo je cieľ mojej cesty. Po obede a dvojhodinovej sieste si direktor pekne odchytil mňa a Gustáva, dobrovolníka z Argentíny, a vydali sme sa konečne na cestu hôr.
skryvka